Hlavné menu

Tradičný odev /Silvia Letavajová/

             Okrem základnej funkcie odevu, ktorou je ochrana pred poveternostnými podmienkami, odráža odev aj pôvod a spoločenské zaradenie jednotlivca. Podľa typu odevu, prítomnosti určitých odevných súčiastok, ich farby, použitého materiálu, ozdobnosti a iných charakteristík, je možné rozoznávať status človeka, jeho zamestnanie, pohlavie a vek, stav alebo regionálnu príslušnosť. Schopnosť rozoznávať tieto atribúty odevu je najvýraznejšia práve v prípade tradičného dedinského spoločenstva. Súbor odevných súčiastok a spôsobov obliekania rôznych sociálnych vrstiev obyvateľstva nazývame „ľudový odev“. Osobitným je pojem „kroj“, pod ktorým rozumieme tradičný odev špecifických znakov, ktorý nosilo prevažne vidiecke obyvateľstvo a ktorým prezentovali svoju príslušnosť k národu, kraju alebo regiónu1. Najstarší obyvatelia Kanianky považujú za kroj odev (alebo jeho konkrétne súčiastky), ktoré v minulosti nosili ich rodičia a starí rodičia, predovšetkým na slávnostné príležitosti, napríklad pri svadobnom obrade alebo do kostola. Niektoré z týchto odevných súčiastok si od nich zapožičiavali divadelníci ako kostýmy pre potreby ochotníckeho divadla. V období vzniku a fungovania divadla (od 1926) sa však kroj v obci už nenosil alebo len výnimočne. Na hornej Nitre sa stretávajú dve základné krojové oblasti: severná čičmiansko-belianska oblasť a oblasť povodia riek Nitrica a Nitra, presahujúca južné časti okresu. Do tejto druhej skupiny patrí kroj rudnianskej, pravnianskej a handlovskej oblasti. Samostatnú skupinu tvorí meštiacky a remeselnícky odev v Prievidzi, Nitrianskom Pravne a v Bojniciach.2 Kaniansky kroj môžeme z geografického hľadiska zaradiť do druhej skupiny, badateľné sú však aj vplyvy mestského prostredia. Základným materiálom na zhotovovanie odevu a bytových textílií bolo konopné, neskôr ľanové vlákno, z ktorých sa vyrábalo súkno a kožušina.
ŽENSKÝ ODEV
Najspodnešou časťou tradičného ženského odevu bol rubáč, šitý z hrubého konopného plátna. Jeho hornú časť, opľecičko, tvoril pás z červenobielej činovate, dolná časť bola zošitá zo 6 skosených dielov dlhých po kolená. Rubáče sa na postave pridŕžali konopnou šnúrkou - šnórkou, trakom, ktorá bola našitá v strede zadnej časti oplecička a vpredu sa upevňovala cez dierku alebo slučku. Obliekanie rubáča bolo dosť ťažké, pretože oplecičko bolo pomerne úzke. Ruky sa museli zdvihnúť hore a cez ne rubáč kasať. Tento odev sa neskôr používal predovšetkým ako nočná bielizeň. Na vrchnú časť tela si ženy obliekali opľecko z bieleho konopného aj ľanového, neskôr kupovaného plátna. Dĺžka predného a zadného dielu oplecka bola do pol hrude a jeho šírku tvorila obvykle šírka plátna. Rukávy boli naškrobené a v predlaktí nabraté a ukončené širokým nariaseným volánom z háčkovanej alebo kúpenej čipky (griezľik). Obidva diely a rukávy boli pod krkom nariasené do úzkeho golierika. Na prednom dieli bol nastrihnutý rázporok, ktorý sa sťahoval šnúrkou. Novšou odevnou súčiastkou je kosina, ktorú nosili ženy na oplecku. Kosina bola časť odevu trojuholníkového tvaru. Jej tupý uhol sa nosil na chrbte, v predu sa kosina dala cez prsia do kríža a uviazala sa vzadu na páse tak, aby jej dva dlhé konce voľne viseli na sukni. Konce kosiny boli zaoblené a bohato zdobené háčkovanou alebo kúpenou čipkou, alebo farebne vyšívané. Ďalšou časťou odevu je kabáťik alebo ľajbľík, ktorý sa šil z drahších kúpených materiálov, napríklad z atlasu, brokátu alebo saténu. Kabátik bol bez rukávov a zhotovoval sa z troch častí: zadného a dvoch predných dielov, podšitých bielym plátnom alebo flaňierom. Zapínal sa na gombíky s dierkami, prípadne slučkami alebo stužkou. Kabátiky sú najpestrejšou súčiastkou odevu. Zhotovovali sa z pestrofarebných látok najčastejšie s kvetinovými vzormi, otvory na ruky a krk boli lemované farebnými stužkami alebo výšivkami. K základnému ženskému odevu patrí sukňa, ktorá sa obliekala priamo na rubáč. Sukne sa šili pod kolená, boli zhotovené z niekoľkých nabratých a do pása všitých dielov. Boli vyrobené z domáceho plátna, neskôr z modrotlače. V páse sa sukňa zaväzovala tkanicami, ktoré podľa potreby sťahovali rázporok. Ženy nosili aj niekoľko sukní na sebe, vrchná sukňa sa nazývala parádna. Neskôr sa začala používať špeciálna spodná sukňa z bieleho plátna, spodňica. Spodnica bola takisto nazberaná, v dolnej časti zúbkovaná a obšitá bielou, modrou alebo bledomodrou výšivkou. Zástera, ktorá sa zvykla nazývať aj fertucha, siahala približne do troch štvrtín dĺžky sukne. Šila sa z dvoch šírok plátna a uväzovala sa na tkanice. Najčastejšie sa nosila čierna a modrá zástera, pri sviatočných príležitostiach biela, vyšívaná z jemnejších materiálov. Vrchným odevom v bežný deň bola blúzka z dlhými rukávmi, otonka. Otonky boli vyrobené z jednofarebného alebo jemne vzorovaného materiálu a znútra podšité plátnom. Šili sa z tmavého štófu, listeru alebo plátna. Otonka bola priliehavá a nad bokmi jemne odstávajúca. Výstrih bol oválneho tvaru tesne pod krkom, alebo sa šil do jednoduchého ležatého okrúhleho goliera. Neskôr sa začali nosiť blúzki z jemného bieleho továrenského materiálu, ktoré boli po okrajoch zdobené bielou čipkou alebo šati. Ako ochrana pred chladom slúžila najčastejšie hrubá tmavá štvorcová šatka, vlnák so strapcami, ktorá sa prehodila na vrchnú časť tela, prípadne hlavu. Vlnáky boli z ľahkého materiálu, harasu, alebo boli ťažké a zbité z pravňanského štófu. Okrem toho nosili v zime niektoré ženy kožušinové vesty alebo krátke kabátiky z baranej a hovädzej kože. Kožuchy boli hladké alebo lemované baraninou a dávali sa vyhotoviť krajčírom najčastejšie do Nitrianskeho Pravna. Starší respondenti si pamätajú na občasné nosenie čepcov, ktoré nosili ich staré mamy pod šatkami. Čepiec v tejto oblasti bol biely a skladal sa z dvoch častí, zadný diel pokrýval temeno a tylo a čelo lemovala čelenka vyšitá bielou zúbkovanou výšivkou, ktorá vyčnievala spod šatky. Šatka sa uväzovala vpredu pod krkom na uzol. Jej farba závisela od veku ženy. Mladšie nosili farebnejšie, najčastejšie kvetované šatky, staršie ženy šatky tmavé a jednofarebné. Slobodné dievčatá nosili vlasy zapletené do jedného alebo dvoch vrkočov, vydaté ženy si vrkoče zapletali okolo hlavy do chontúľ, ktoré si upevňovali jednoduchými železnými sponami hornodľami. „Keť sa vidala, uš musela mať vlasi hore, uš ňesmela mať vrkoče. Abi poznaľi, čo je ďieuča a čo žena.” „Na posmech bolo dieuča, ktoré bi sa dalo ostrihať.“ Aby mali dievčatá zdravšie a hustejšie vlasy, umývali si ich brezovou a žihľavovou vodou, tmavšími a lesklejšími sa vlasy stali vďaka odvarom zo šupín gaštanov.

i 367111               i 367113               i 367115      

                                      i 367119MUŽSKÝ ODEV
Základným prvkom mužského odevu je košeľa. Pracovná košeľa sa šila z konopného plátna, sviatočná z ľanového plátna alebo jemnejších kupovaných materiálov. Košele sa nezdobili. Rukávy boli ušité z rovných kusov plátna, pričom preložená šírka plátna tvorilia šírku rukáva. Pod hrdlom sa košeľa uväzovala šnúrkou alebo mašľou. Z konopného alebo ľanového plátna sa zhotovovali aj gaťe, ktoré spočiatku slúžili ako pracovný odev a neskôr ako zimná súčasť bielizne. Gate mali štvorcový klin, horný okraj bol zahnutý do obalku, do ktorého sa navliekla šnúrka z konopných nití, dolný okraj nohavíc bol vystrapkaný a ozdobený upevňovacím stehom. Na gate, ktoré siahali po členky, sa nosili súkenné nohavice, súkenáky, z bieleho alebo tmavého (čierneho a modrého) súkna. Každá nohavica bola šitá z jedného kusa a obe boli v zadnej časti voľné a doplnené „cvikmi“. Niže kolien boli nohavice úzke, tesne priliehajúce k nohám a na boku rozstrihnuté. Tu sa zapínali na háčiky. Počet háčikov pôvodne vyjadroval aj zámožnosť nositeľa nohavíc11. Nohavice sa často nosili do čižiem. Ozdoba nohavíc sa pôvodne zvýrazňovala našívaním harasových pletencov v okolí rázporkov smerom dolu na kolená a prostredníctvom bočných švíkov. K sviatočnému odevu patrila aj čierna alebo tmavomodrá súkenná vesta ľajbľík, podšitá bielym plátnom. Vesta mala dva predné diely a zadný klinovito strihaný diel. Nad pásom sa po oboch straných nachádzali vrecká. Vesta bola bohato zdobená výšivkami v oblasti zapínania a vreciek, v celej strednej časti zadného dielu a v oblasti drieku. Ako ochranu pred dažďom a chladom nosili ženatí muži dlhý súkenný kabát, haľenu. Halena bola rovného strihu zo šiestich kusov bieleho súkna a siahala nad členky. Na ramenách bola len prehodená a na prsiach zopnutá sponou na remenci. Okraje rukávov boli zošité a používali sa ako vrecká. Haleny nosili obvykle iba majetnejší gazdovia, ktorí ich kupovali na jarmokoch alebo priamo u remeselníkov v Prievidzi a Topoľčanoch. Mužské kožuchy boli rovnakého materiálu aj strihu ako u žien. Do 1. svetovej vojny nosili ešte mnohí starí muži dlhé vlasy po plecia, neskôr si ich strihali nakrátko. Podľa výpovedí nosili muži najskôr klobúky so širokým ostreším, ktoré sa zachovali len ojedinele ako súčasť kostýmov ochotníckeho divadla, neskôr klobúky s úzkym ostreším. V zimnom období nosili kožušinové baranice. Z výtvarného hľadiska charakterizovala obce severne od Prievidze a teda aj Kanianku farebne a ornamentálne veľmi výrazná, tzv. pravnianska výšivka, ktorá sa nachádzala na oplecku (golier, manžety), zástere, šatke alebo iných odevných súčiastkach. Pre túto výšivku bolo charakteristické používanie štylizovaných rastlinných motívov alebo iných ornamentov (vtáčiky, tulipány, srdcia) na bielom plátne. Už v medzivojnovom období však výšivka zaniká.3 Podľa niektorých obyvateliek bola pre túto obec typická špeciálna kaňanská výšivka - s motívmi kvetov, ktoré sa vyšívali retiazkovým stehom alebo plnovýšivkou.

                                                    i 367125OBUV
Najstaršou obuvou žien aj mužov boli krpce, ktorých nosenie sa zriedkavo objavuje približne do 30-tych rokov 20. storočia. Krpce sa nosili v lete aj v zime. V zime sa na lýtka omotávali plátené onuce, nazývané aj omotki, ktoré boli stiahnuté koženými návlačkami z krpcov. Neskôr sa hlavne v sviatočné dni a do kostola začali nosiť boti. Iným typom obuvi boli súkenné papuče s vlnenými návlasmi. V 2. polovici 19. storočia sa začali nosiť čižmy s mäkkou sárou a po 1. svetovej vojne s tvrdou sárou na polovysokom podpätku. Čižmy, ktoré si mohli dovoliť len možní, sa dávali zhotovovať šustrom alebo sa priamo kupovali na jarmoku v Prievidzi. Po vojne sa začali nosiť dreváky.

                                               i 367129 DETSKÝ ODEV
Tradičný detský odev sa nezachoval. Celkom malé deti boli obliekané do plátenných košieľok. Väčšie deti nosili kabaňe - odev podobný šatám, ktorý siahal do polovice lýtok a v páse bol prestrihnutý a nabratý. Tento odev nosili rovnako chlapci ako aj dievčatá až do obdobia ich 5. – 6. roka života. Odev školopovinných detí bol podobný odevu dospelých. V pracovný deň alebo do školy chodili deti bosé, topánky si šanovaľi do kostola.
ÚDRŽBA ODEVU
Materiál a odevné súčiastky sa tradične zhotovovali po domácky, neskôr sa na ich výrobu špecializovali remeselníci alebo samoukovia. Odev sa šetril, dedil po súrodencoch a bol rovnakou výplatou zo služby ako naturálie alebo peniaze. Dôležitá bola aj ochrana a údržba odevu alebo obuvi. Klobúky sa zvykli kefuvať, kožené topánky čistili svojim rodičom a starším súrodencom mladšie deti zmesou sadzí a bravčovej masti. Textilný odev sa v určitých intervaloch pral pre celú rodinu naraz. Hrubší materiál sa pred praním zváral v zváradle – v špeciálnej drevenej kadi na nožičkách s otvorom v strede. Bielizeň, do ktorej sa vložilo vrecúško s dreveným uhlím (najčastejšie z bukového dreva), sa niekoľkokrát zalievala teplou až horúcou vodou. Roztokom z tohto lúhu voda zmäkla a bielizeň sa lepšie vyprala. Na vypranie textilu sa obyčajne používalo domácky vyrobené mydlo, ktoré sa varilo z loja alebo kostí a soli, neskôr kupované, tzv. šichtové mydlo. Po vychladnutí sa vyvarený odev odniesol na potok. Tu sa vypral pomocou dreveného piesta alebo rumpľe. V zimnom období si gazdiné občas uľahčili túto namáhavú prácu tak, že si pri praní močili bosé nohy v šafli s teplou vodou. Po vypraní sa odev sušil na plote alebo na špeciálnych žrďkách a následne sa hladil. Spočiatku sa bielizeň hladila iba pôsobením tlaku. Podľa výpovedí sa navlhčené gate alebo košeľe navinuli na drevený valec, najčastejšie váľok na cesto alebo slíže a vaľkal. Od začiatku 20. storočia sa na hladenie začali používať železné žehličky, pigľajz. Tieto žehličky mali dve podoby: do prvej sa vkladali drevené uhlíky, ktoré sa rozdúchavali krúživým pohybom žehličky, do druhej sa striedavo vkladali dva rozžeravené kusy železa. Najjednoduchšou technikou na bielenie odevu bolo používanie už spomenutého lúhu z dreveného uhlia alebo vymŕzanie odevu na mraze. Na škrobenie niektorých častí odevov sa v minulosti používala škrobová zmes zliata z naribajzľovaních zemiakov. Na ochranu odevu pred domácim hmyzom sa používali reálne ako aj magické praktiky. Aby sa do šiat napríklad nechytali mole, bolo ich treba na Veľký piatok vyvesiť von a to ešte pred východom slnka.4

                                               i 367133ZMENY V ODIEVANÍ
Vplyvom mestského odevu prenikajú do tradičného odevu nové prvky a odev a jeho výzdoba sa zjednodušuje. Zmeny v tradičnom spôsobe odievania výstižne zaznamenáva aj kronika obce. Podľa týchto záznamov sa v rokoch 1918 - 38 už kroj nenosil, u starších mužov sa občas objavuje už len nosenie haleny. Muži nosia čoraz viac nohavice z čierneho súkna, ktoré sa dolu zužujú a zapínajú na háčiky. Odev žien sa postupne mení na dlhé sukne a blúzky. V 40-tych rokoch sa dĺžka sukní skracuje pod kolená a u mladých dievčat sa čoraz častejšie objavuje strihanie vlasov nakrátko.5 Reakcie spoločenstva na novoty v odievaní ilustrujú nasledovné výpovede obyvateľov Kanianky: „Ftedi choďiľi šetki ženi f širokích sukňiach. Moja mama si šati ušila. A chlapci za ňou pokrikovaľi: Heľena - vrece, vrece!“ alebo „Kebi mala nejakí vístrich, ďeže, ftedi bi ju boľi spôsobuvaľi.“ Iným príkladom rýchlych zmien je nosenie spodných častí odevu. Ako spodná bielizeň pre mužov pôvodne slúžili gate, ženy spodné prádlo nenosili. Priamo na tele nosili rubáč alebo spodnú sukňu. Prsia si neskôr spevňovali doma zhotovovanými plátennými kabátikmi bez rukávov, ľajbľíkmi, ktoré tesne obopínali driek. Vplyvom mestského oblečenia sa aj na vidiek prenieslo nosenie spodného prádla a na zimu pletených štrumpadľí. Štrumpadle boli po lýtka alebo do polovice stehien, upevňované pomocou širokej gumy. Štrumple sa neskôr prichytávali pomocou pásov.
BYTOVÝ TEXTIL
Okrem častí odevov sa doma zhotovované tkaniny využívali aj ako bytový, osobný textil alebo textil na hospodárske využitie. Niektoré rodiny vlastnili aj 50 vriec, natkaných z hrubého konopného plátna, ktoré slúžili na uskladňovanie potravín, obilia alebo sena. V plátenných plachtách a obrusoch rôznych veľkostí sa prenášali potraviny, cedil sa tvaroh, alebo sa prenášali a uspávali deti. V domácnosti sa používali posteľné plachty, obliečky a obrusy, ktoré sa prestierali v parádnych alebo predných izbách, hlavne počas sviatkov. Spolu s ľanovými uterákmi, ktoré sa po okrajoch zvykli zdobiť, tvorili tieto textílie súčasť nevestinej výbavy. Dodnes sa zachovali handričkové koberce, ktoré sa pôvodne používali ako prikrývky na spanie alebo na zakrývanie slamy. Z nástenných tkanín sú to napríklad vyšívané látkové obrusy s obrazmi a sprievodnými textami - steňíki.
Poznámky 1 Encyklopedia ľudovej kultúry Slovenska I, 1995, heslo „kroj“. 2 TÓTHOVÁ, 1974, s. 246. 3 NOSÁĽOVÁ, 1982, s. 42. 4 MJARTAN, 1931, s. 10. 5 Pamätná kniha obce Kanianka, s. 71-80. 11 MJARTAN, 1924, s. 31.