Rodinné zvyky /Silvia Letavajová/

Rodinné zvyky sú späté so základnými etapami života človeka – narodenie, svadba a úmrtie. Tieto udalosti sú výnimočné pre samotného jednotlivca, jeho rodinu, ako aj pre celé spoločenstvo. Ich základom je biologická a fyziologická zmena (počatie, tehotenstvo, pôrod, začiatok pohlavného života, úmrtie) a konečným dôsledkom zmena rodiny – jej zloženia a vzťahov.1 Prelomové udalosti sú sprevádzané množstvom špecifických obradov, ktoré sú podmienkou uznania a platnosti zmien. Zakladajú sa na racionálnom, ale aj iracionálnom princípe, vychádzajúcom z viery v nadprirodzené sily. Ľudia sa snažili tieto nadprirodzené sily nakloniť vo svoj prospech, alebo, naopak, eliminovať ich nepriaznivé účinky.
ZVYKY PRI NARODENÍ DIEŤAŤA
Narodenie dieťaťa patrí k základným ľudským hodnotám. V mnohých kultúrach je splodenie potomka považované za povinnosť manželov. V našom prostredí boli v minulosti typické viacdetné rodiny. Mnohodetnosť vyplývala z kresťanskej vierouky („Hlásaľi v kostoľe, že semeno božie sa ňesmie zbitočňe rozsievať.), ako aj z neznalosti antikoncepčných praktík. Úmrtie malého dieťa v rodine sa nepovažovalo za tragédiu. Povedali, že „sa len pod posteľ schovalo, že bude ďalšie“, alebo „keť maľičké zomrelo, to ňebolo moc také ľútosťivé, že dobre sa mu stalo, že ňeveďelo, do čoho išlo“. Bezdetnosť sa naopak považovala za trest alebo vrodený stav. Bezdetnej žene sa hovorilo, že je planá ako jabloň. V dôsledku ťažkej namáhavej práce, ktorej tehotné ženy neboli ušetrené, však dochádzalo aj k nechcenému prerušeniu tehotenstva – ženu odišlo, povoľilo ju to. Cielené prerušenie bolo zriedkavé a pred spoločnosťou aj rodinou sa tajilo. Jeho príčinou bol nemanželský stav alebo regulácia počtu detí v rodine zo sociálnych a hospodárskych dôvodov. K racionálnym praktikám na zamedzenie neželaného tehotenstva patrilo pitie rozličných bylinných odvarov, ktoré mali privodiť žiadané účinky, horúce kúpele, pitie červeného vína alebo zaťažujúce telesné úkony. Pre tehotnú samodruhú ženu platilo množstvo príkazov a obmedzení. Podľa ľudových predstáv mohla budúca matka svojím správaním ovplyvniť zdravie, vlastnosti alebo budúcnosť dieťaťa. Tehotná žena sa mala vystríhať nepriaznivých psychických vnemov. Ak sa žena napríklad dívala na požiar, alebo sa pri zľaknutí dotkla nejakej časti svojho tela (aj dieťa), mohlo mať dieťa po narodení na rovnakom mieste fľak, oheň alebo plameň. Nemala sa dívať na nepekné a neobvyklé veci, napríklad na mŕtveho, pretože tieto vlastnosti a podobnosť sa mohli prejaviť aj na dieťati. Zabažeňie mohlo spôsobiť, že matka dieťa nedonosí. U niektorých obyvateľov dodnes pretrváva viera, že podľa určitých fyzických znakov tehotnej ženy je možné predpovedať pohlavie dieťaťa. Predzvesťou narodenia dievčaťa je guľaté brucho a fľakatá, pehavá tvár, ktorú komentovali slovami: dieuča odoberá krásu. Pri chlapcovi to bolo naopak špicaté brucho a pekná tvár. Do 50-tych rokov 20. storočia väčšina pôrodov prebehla v domácnostiach. Niektoré pôrody sa udiali priamo pri práci v hore, na poli alebo na lazoch. Pri pôrode asistovala pôrodná baba babica. Spočiatku vykonávali túto prácu neškolené ženy na základe vedomostí svojich predchodkýň alebo vlastných skúseností. Na vidieku popri diplomovaných pôrodných báb, ktoré sa od roku 1928 do roku 1965 nazývali pôrodné asistentky, pôsobili aj absolventky 6-týždňových kurzov, tzv. ceduľové baby.2 Záznamy bojnickej fary z roku 1780 sa zmieňujú o pôrodnej babke Anne Rybianskej, ktorá bola katolíčka a lekársky nepreskúšaná.3 Približne do 30-tych rokov 20. storočia sa k pôrodom povolávala baba Vážane alebo Škadre. Babicu z Kanianky neskôr nahradila školená pôrodná baba z Poruby, nazývaná baďinka (p. Korcová). Babica bola vážená osoba a k jej povinostiam a funkciám patrila predovšetkým pomoc pri pôrode. Pri ťažkostiach masírovala rodičke brucho a kríže. Pôrod uľahčovala aj tým, že rodičke nedovolila ľahnúť si, musela chodiť po izbe alebo okolo stola. Lekár bol privolaný len pri ťažkých komplikáciách. Po pôrode babica odstrihla pupočnú šnúru a rodičku aj dieťa ošetrila. K dôležitým očistným aj magickým obradným úkonom po pôrode patrilo namáčanie dieťaťa do vody. V minulosti sa na Slovensku pri narodení slabého, tzv. dengľavého dieťaťa používala voda na spôsob Božieho súdu (orgálie). Slabé (neduživé) dieťa vložili do ľadovej vody, ak dieťa kúpeľ neprežilo, znamenalo to božiu vôľu a rodičia sa museli so smrťou dieťaťa zmieriť.3 Neskôr nadobudol prvý kúpeľ predovšetkým očistný charakter. Podľa spomienok obyvateľov Kanianky sa dieťa kúpalo v drevenom korýtku s plienkou. Do kúpeľa sa vhodili kovové peniaze, ktoré mali dieťaťu symbolicky zabezpečiť bohatstvo. Tieto mince slúžili súčasne ako odmena babice za jej starostlivosť. O dieťa sa babica chodila starať aj týždeň po pôrode, kontrolovala jeho zdravotný stav, kúpala ho, masírovala, pomáhala rodičke s domácimi prácami. Robila tak aj v prípade, že matka porodila už v nemocnici. K ďalším jej povinnostiam patril tzv. krst z núdze. Ak bolo dieťa v ohrození života pokrstila ho podľa presných inštrukcií a následne oznámila farárovi, za akých okolností krst prebehol. Pokrstiť mohla len dieťa, ktoré dýchalo. Okrem toho sa zúčastňovala na krste, pričom jej povinnosťou bolo dieťa zavinúť a pred krstom ho odovzdať krstnej matke. Významnú funkciu zohrávala aj na vádzke a pri pozývaní krstných rodičov.4 Tesne po pôrode bolo dieťa aj rodička považované za nečisté. Na nepokrstené dieťa mohli vplývať zlé sily, dieťa bolo náchylnejšie na pohľad ľudí so silnými očami. Jeho ochranu pred zočinou mala zabezpečiť červená stužka na košielke, na ruke alebo zapletená v čepčeku. Z tohto dôvodu bolo potrebné, aby čo najskôr po pôrode prebehol krst dieťaťa. Dieťa sa krstilo v kostole za prítomnosti krstných rodičov. Tí po príchode do domu odovzdali dieťa do rúk rodičov so slovami: „vzaľi sme vám pohana a priňiesľi kresťana“. Po krste nasledovalo pohostenie – krsťini. Osobitné miesto na krstinách patrilo krstnej mame a babici. Povinnosťou krstnej mamy bolo priniesť dieťaťu dary do vienka (oblečenie, peniaze, neskôr napríklad zlaté hodinky alebo náušnice), babica bola naopak odmeňovaná. Pri tejto príležitosti sa zachoval zvyk zábavného krstenia všetkých prítomných babicou. Babica im vymýšľala humorné mená a na otca dieťaťa sa nakoniec obrátila so slovami: „Krsťím ťa v meňe oca i sina i ducha svätého. Ti si príčina našej radosťi.“ Babica bola odmenená výslužkou (koláče, pálenô) alebo peniazmi, ktoré pre ňu vkladali rodičia a účastníci krstín do vankúšika dieťaťa. Výber krstných rodičov bol podmienený príbuzenskými a priateľskými vzťahmi, ako aj sociálnym postavením potencionálnych krstných rodičov. „Voľakedi sa viberalo – ten je možní (bohatý), má korunki, bieda ňebuďe.“ Krstní rodičia sa spravidla vyberali len pri prvom dieťati. Pri ďalších deťoch boli krstní rodičia tí istí. Podľa tradície sa mala žena až do vádzky zdržiavať len v tej časti izby, v ktorej prebehol pôrod. Tento kút bol od ostatných priestorov izby oddelený zavesenou plachtou kútňicou, ktorá mala chrániť matku aj dieťa od zlých duchov. Na používanie kútnej plachty si obyvateľky pamätajú už len z rozprávania svojich predkov. Tieto obmedzenia sa podľa výpovedí neskôr vzťahovali len na zdržiavanie sa ženy po pôrode v domácnosti. Obdobie izolácie ženy po pôrode sa končilo jej obradným očistením – vádzkou. Obrad vádzky je predkresťanského pôvodu. Pozostatkom z tohto obdobia je používanie rôznych očistných prostriedkov. Napríklad pred odchodom mala žena na prahu prekračovať magické predmety: vajce, hrnček s vodou, byliny alebo žeravé uhlíky.5 Tieto formy však zanikli a obrad nadobudol čisto náboženský charakter. Pôvodne sa vádzka konala až po období šestonedelia. Neskôr sa na vádzku chodilo niekoľko dní po pôrode, alebo sa stala súčasťou krstu dieťaťa. Na vádzku sprevádzala ženu do kostola babica. Počas tohto obradu žena so sviecou obchádzala oltár a bola posvätená kňazom. Niektoré respondentky sa zmieňujú, že rituál prebehol pri bočnom oltáriku Panny Márie, pretože rodičke ešte nebolo dovolené ísť k hlavnému oltáru. Vádzky v kostole prebiehali v obci približne do polovice 20. storočia. Postavenie slobodnej matky (prespanky), bolo odsudzované a prejavilo sa napríklad v zasadacom poriadku v kostole. “F kostole uš sa ona stráňila mezi slobodními.” Jej vádzku obyčajne vykonala babica v domácnosti tak, že obradne obchádzala stôl. Deti sa po narodení zväzovali napevno, s nožičkami aj ručičkami vystretými vedľa tela, do štvorcových vankúšov s ozdobnými griezľami. Pevné zväzovanie malo zabezpečiť riadny vývoj končatín a kĺbov. Vankúše boli omotané vyšívaným pruhom domáceho plátna alebo kupovanými mašľami – povojňíkom. Počas prvých dní bolo dieťa zakrútené v plienkach, neskôr ho obliekli do košieľok. Materiál na plienky musel byť mäkký, preto sa naň používala látka zo starých vypratých odevov, neskôr sa plienky kupovali. Matka sa snažila dieťa dojčiť čo najdlhšie, zvyčajne však najviac do roka. Ak o mlieko prišla, používala ako náhradu kravské mlieko, zriedené kozľacie mlieko alebo riedku zmes múčky a vody. V mnohých prípadoch odnášali matky svoje deti k inej dojčiacej matke, ktorá mala dostatok mlieka a mohla pridájať aj cudzie dieťa. Naopak, ak mala matka nadbytok mlieka a dieťa ho nevysalo, hovorilo sa, že sa zrazilo. Na utíšenie plaču dávali dieťaťu namiesto cumľov do úst cmúľať mls – handričku, v ktorej bol namiaganí chľebíček alebo trochu masla a medom. Po prvých dňoch sa dieťa už nekúpalo každý deň, jeho kúpanie sa zvyčajne obmedzovalo na jedenkrát do týždňa. Podľa starých slovanských zvykov sa vlasy dieťaťu strihali až po dovŕšení určitého veku. Obrad prvého strihania, nazývaný aj postrižiny, sa konal v čase pribúdania mesiaca a symbolicky znamenal prechod dieťaťa od starostlivosti matky pod opateru otca. Tento zvyk sa zachoval už len v povedomí niektorých obyvateľov ako poverový zákaz strihania vlasov dieťaťa do jedného roka. Títo respondenti ho zdôvodňujú predstavou, že strihanie vlasov by skrátilo dieťaťu život, ale aj racionálnym vysvetlením, podľa ktorého neskorším strihaním vlasy zhustnú, alebo sa na hlave nebudú tvoriť dieťaťu chrasty. Dojčatá sa najčastejšie ukladali do plachty, ktorá slúžila aj na prepravu potravín alebo iných materiálov – strapová plachta, koncová plachta. V interiéri bola plachta zavesená na trámovej konštrukcii a hojdala sa za pomoci dlhého povrázku. “Mama sa koľkorázi smiala, ľebo aj striná Verona mala ďieťa, že uš kaňanské zvoni vizváňajú, tag nás hojdaľi, ja ta, ona ta.“ Na kolísanie (hochštŕňaňie) dobre poslúžila aj chlebová lopata, na ktorú sa prevesila plachta a položilo dieťa. Vonku sa používala plachta upevnená na trojnoške alebo zavesená medzi konármi stromov. Ďalším typom je drevená kolíska na pevných alebo oblúkových podnožiach – bielčov alebo belčov. Pre deti sa zhotovovali aj drevené truhličky s malými kolieskami z okrúhleho dreva, nazývané sedaňe. V polovici 20. storočia sú kolísky vytláčané hlbokými prútenými kočiarmi a drevenými záhratkami.
SVADOBNÉ ZVYKY
Svadba je dôležitým medzníkom v živote mladomanželov a zároveň celospoločenskou udalosťou. Svadobné obyčaje umožňovali prechod mladého muža a ženy z mládeneckého a dievockého stavu do stavu vydatých žien a ženatých mužov. Cieľom jednotlivých obradov bolo zabezpečiť ochranu mladomanželského páru počas tohto prechodu, ako aj ich plodnosť a ekonomickú prosperitu v budúcom živote. O výbere manželského partnera svojich detí rozhodovali v minulosti rodičia. Dôležitú úlohu pri tom zohrávali majetkové a spoločenské pomery. “Bohačie za bohačie chceľi a chudobné zostalo.” Nemenej dôležité boli osobné vlastnosti partnera, predovšetkým pracovitosť a šikovnosť. Dospelí mládenci chodili na zálety za dievčatami spoločne. Neskôr chodil mládenec, ktorý bol dievčaťu sympatický na vohľady sám. Predbežný záujem zo strany dievčaťa sa zisťoval formou oficiálnych pytačiek. Na pytačky prišiel mladý muž v sprievode svojho otca, krstného otca alebo iného mužského zástupcu z rodiny. V prípade súhlasu sa už počas pytačiek obe rodiny dohodli na termíne svadby, vene, bývaní alebo príprave svadobnej hostiny. Svadby sa konali v zimnom období, najmä v čase od fašiangov do pôstu. V lete a na jar všetci pracovali na hospodárstve, alebo odchádzali na sezónne práce mimo domova. V tejto súvislosti sa zvyklo hovoriť: “Keť bol dlhí fašiang, mohla sa každá stará dieuka vidať.” Máj bol vo všeobecnosti pre svadby považovaný za nešťastný. Tradičným dňom sobáša bol pondelok a utorok, zriedkavejšie štvrtok a nedeľa, nikdy však nie streda a piatok. Mladomanželia sa najčastejšie usídlili v dome ženíchových rodičov. Zaťovi, ktorý naopak prichádzal do domu nevesty, hovorili obecná kijaňica. Vyskytli sa aj prípady, keď sa sobáš uskutočnil „skríža“ medzi dvoma pármi súrodencov (na fraj). Svadbe predchádzali cirkevné ohlášky. Ohlášky vyhlasoval farár na troch nedeľných bohoslužbách. Ich cieľom bolo zverejnenie sobáša a zistenie prípadných manželských prekážok. Cirkevné ohlášky postupne zanikli okolo roku 1977, odkedy sa podľa cirkevných predpisov nevyžadujú.6 Richtovaňie svadby vrcholilo posledný týždeň. V tomto období sa pripravovali svadobné jedlá, odev pre ženícha a nevestu a prenášala sa výbava. Jedlá najčastejšie pripravovali príbuzní mladomanželov, ktorí si na túto prácu pozývali vychýrené kuchárky. V Kanianke boli najvyhľadávanejšími Antónia Bugáre, totka Strapke, ale predovšetkým už vyučená kuchárka Margita Šagátová. Svadobných príprav sa zúčastňovala takmer celá dedina. Do svadobného domu znášali ženy maslo, vajcia, cukor, múku a iné suroviny, za ktoré dostali na oplátku výslužku v papierovom vrecku (biaľoštek a makový koláč). Pomoc bola recipročná, o poskytnutých surovinách si ženy viedli presné záznamy. Touto úlohou bola obyčajne poverená široká. Okrem toho boli počas celej svadby hostení prizerajúci sa dedinčania Zánik ohlasovania svadby a nosenia výslužok komentujú respondentky slovami: “Teras uš aňi ňevieme kto robí svatbu.” Podľa záznamov obecnej kroniky bol svadobným odevom ženícha aj nevesty miestny kroj, ktorý sa nosil približne do 20-tych rokov 20. storočia.7 Nevinnosť a panenstvo nevesty symbolizoval zelený venček (najčastejšie zdobený grušpanom alebo rozmajrínom). Ak bola nevesta tehotná a toto tehotenstvo bolo viditeľné, nosenie venčeka sa nezaobišlo bez vážnych alebo posmešných komentárov zúčastnených. “Bola ňiekedi aj na sobáši s bruchom a keť sa to naroďilo, povedaľi: Tej otpusťiľi mesiace, ňemusí toľko nosiť.” Vienok postupne nahradil závoj – šlajer, kroj zas biele šité alebo požičiavané šaty. Tradičná výbava nevesty bola jednoduchá, pozostávala z dvoch až štyroch vankúšov a perín, konopných alebo ľanových plachiet a uterákov. Výbavu si pripravovala samotná dievčina alebo jej matka. Niektoré ženy odkladali sobáš na neskôr, pretože ich výbava nebola ešte kompletná, alebo si chceli ešte zarobiť peniaze. Dobrá krstná matka darovala neveste veľký vyšívaný vankúš, chudobnejšia aspoň ľanovú plachtu. V obci sa dodnes zachovalo niekoľko maľovaných svadobných truhiel na odev, ktoré boli takisto súčasťou svadobnej výbavy. Do domu ženícha sa výbava prevážala v predvečer svadby. Periny prenášala za sprievodu spevu a hudby krstná matka, staršie ženy alebo mládež na vicifrovanom rebrináku v zime na saniach. Po príchode do domu nevesty hodili mládenci do perín mladé dievča. Táto plodonosná a prosperitná praktika mala podľa výpovedí respondentov symbolizovať skoré narodenie dcéry alebo dieťaťa všeobecne. Svadobné dary boli jednoduché a skromné. Krstná matka obdarovala nevestu obrazom svätých, matke ženícha darovala nevesta oblečenie, jeho otcovi košeľu. Asi týždeň pred svadbou chodil svadobných hostí obradne pozývať prvý družba alebo starejší. Jeho znakom bolo pierko a obradná trstená palička zdobená stužkami. Príchod ženícha a jeho družiny do domu nevesty ohlasoval veselý spev a hudba. Ženích musel pred tým, ako vošiel do domu, prekonávať rôzne prekážky. Jednou z nich bolo hľadanie nevesty medzi svadobčanmi, ženami aj mužmi zamaskovanými v ženskom prestrojení. Odobierku od rodičov vykonával starejší, ktorým bol najčastejšie krstný otec, niekto zo starších mužských členov mužovej rodiny, neskôr starejší, ktorý bol na túto funkciu najímaný. Po odobierke od rodičov sa svadobní hostia pobrali do kostola, kde prebehol obrad. Usporiadanie svadobného sprievodu v minulosti odrážalo vekovú a pohlavnú stratifikáciu spoločenstva. V čele sprievodu šiel starejší, v hlúčikoch nasledovali starší muži, družbovia, dievky a vydaté ženy. Páry boli oddelené. Nevesta so ženíchom mohli byť počas cesty ohrození zlými silami, preto kráčali v strede sprievodu. Ak chcela mať nevesta v rodine hlavné slovo, mala po ceste zo sobáša ženíchovi ako prvá stúpiť na nohu. Pozostatkom práva mládencov na všetky dievčatá vo svojej dedine je zvyk zastavovania svadobného sprievodu a požadovania výkupného za nevestu. Pýtanie výkupného bolo zo strany mládencov prejavom uznania dievky. Stavanie míta má v Kanianke veľkú tradíciu a tento zvyk v rôznych podobách pretrváva dodnes. Svadobný sprievod je zastavovaný skupinou mýtnikov, najčastejšie preoblečených za Cigánov (vajda, Cigánka s dieťaťom na chrbte, Cigánča v kočíku a skupina ďalších Cigánov). Dodnes je hlavnou iniciátorkou organizovania mýta Anastázia Petrášová, (nar. 1933) spolu s Jozefom Letavajovom (nar. 1949), ktorí spolu tvoria hlavný cigánsky pár. Ako rekvizity sa používali napríklad brúsky na nože, rajtár, kolovrat alebo trlica. Mýtnici prehradili cestu stužkou alebo dreveným klátom, a to najčastejšie na moste pred kaplnkou, v Zlatnom alebo na ulici, v ktorej dievčina bývala. Mýtnici žiadajú výkupné nasledovnými veršami:
„Moji milí vzácni páni, tu je môstok murovaní. Pusťíme vás bisťu bohu, ak nám dáťe do zálohu. Túto švárnu mladuchu, šlajer, veňiec, fertuchu. Ag nám ju vi ňedáte, tag nám za ňu zaplaťe.“
Mladomanželia potom obradne prestrihnú stužku, alebo spoločne prepília (často tupou pílou) drevo. Cesta je uvoľnená až po dlhom dohadovaní ženícha s mýtnikmi o peňažnom výkupnom za nevestu, ku ktorému sú obyčajne pripojené aj koláče a fľaša páleného. Po zaplatení mýtnici poďakovali:
„Pán boh zaplať za tie dari, ňech sa vám ľen dobre darí. Na statečku rozmnožeňí, na ďítkach požehnáňi.“
Z kostola sa svadobný sprievod odobral do domu nevesty, kde sa konalo pohostenie. Pred jedlom sa svadobčania spoločne pomodlili a po prinesení tradičnej slepačej polievky starejší predniesol:
„Doňiesľi sme vám poľievočku, uvariľi v ňej kohúťika aj sľiepočku. Pretože sa oňi raďi maľi, na panťikách v chľieviku sedávaľi.”
Inou verziou boli lascívne verše:
“Mladému zaťovi dame trdlo, abi mu to dobre tvrdlo, mladej ňevesťe čelo, abi sa jej stále chcelo, vám pán starejší dame kosťi, abi sťe zabávaľi našich milích hosťí.”
Na zábavu – hospodu sa svadobní hostia odobrali do starej školy, dnešného kultúrneho domu. Po polnoci nasledovalo snímanie venca mladej nevesty. Rovnako ako odobierka od rodičov bol aj tento obrad veľmi dojímavý. Od nevesty sa vyžadovalo, aby pri snímaní venca obradne kládla odpor, nariekala a bránila sa. Ostré predmety (nôž, sekera), ktoré pri snímaní venca používal družba alebo starejší, symbolizovali ukončenie, preťatie doterajšieho dievockého stavu. Na nevestin veniec mal pôvodne právo prvý družba, od ktorého ho mussel ženích vykúpiť alebo ukradnúť. Po obrade sa mladý pár za sprievodu hudby odobral na lôžko. V súčasnosti má však tento obrad iba podobu slávnostného prezliekania nevesty. Po príchode mladomanželov nasledovalo začepčenie nevesty. Nad ránom sa svadobná spoločnosť rozišla. Na druhý deň sa pre najbližších príbuzných konalo menšie pohostenie – poprávki. Približne do začiatku 20. storočia trvala svadba ešte niekoľko dní. Začala sa v sobotu prenášaním perín, v nedeľu pokračovala muzikou – várki, ktorú pre chlapcov a dievčatá držal mladý zať. V pondelok sa konal sobáš a svadobná hostina v dome mladuchy, v utorok svadobná hostina pokračovala. Poobede bola nevesta zavitá do čepca a pri rose ju vykrútili všetci svadobčania. V tento deň sa svatovia zvykli preobliecť za maškary, chodiť po domoch svadobčanov a kradnúť im vajíčka, klobásy alebo slaninu, ktorými ich neskôr pohostili. V stredu si všetci svadobčania oddýchli a večer pokračovali v zábave. Vo štvrtok sa konalo pohostenie pre najbližších príbuzných. 8 Neskôr sa trvanie svadby redukuje na jeden deň. Sobáš sa zmenil aj po formálnej aj obsahovej stránke. Mnohé zo svadobných zvykov pretrvali dodnes, ich funkcia sa však zmenila na zábavnú alebo estetickú. Od 40-tych rokov sa sobáše presunuli na sobotu a po 60-tych rokoch 20. storočia prestali byť záväzné aj tradičné termíny svadby. V súčasnosti sa svadby konajú takmer počas celého roka. Ďalšou zmenou je rozosielanie svadobných oznámení a pozývanie svadobčanov písomnou formou.9 Svadobná hostina sa v súčasnosti presunula do reštaurácií a hlavne do kultúrneho domu, ako aj novovybudovaného Domu kultúry v Kanianke.
ZVYKY SPOJENÉ S ÚMRTÍM
Smrť a pohreb boli oddávna spojené s množstvom rituálnych praktík, prostredníctvom ktorých dosahovali živí uzmierenie s mŕtvymi a tí boli následne prijatí do záhrobia. Hlavnými zdrojmi pohrebných obyčajov sú predstavy o osude človeka po smrti, žiaľ a smútok za mŕtvym, preukazovanie úcty k mŕtvemu, ako aj strach zo smrti a možného návratu mŕtveho. Smrť bola chápaná ako jedna z prirodzených etáp ľudského života. So smrťou sa kedysi prichádzalo do neustáleho kontaktu, bola to verejná záležitosť a téma smrti nebola zamlčovaná. Napriek tomu, že smrť bola vždy ťažkou situáciou pre pozostalých, hlavne ak zomrel niekto mladý, úmrtie sa prijímalo relatívne ľahšie. Duša bola podľa ľudovej viery stelesňovaná do rôznych podôb, napríklad obláčika, pary, ducha, vánku alebo vtáka. Verilo sa tiež, že mŕtvy sa prichádza rozlúčiť so svojimi príbuznými. Dialo sa tak krátko po pohrebe alebo počas Štedrého večera. Inou skupinou sú mŕtvi, ktorí sa pre rôzne príčiny nemôžu odpútať od sveta živých. Dôvodom k tomu sú rôzne nevyriešené záležitosti, nevykonanie riadneho pohrebu, násilná a neprirodzená smrť alebo nepokrstenie. Dodnes sa verí, že ak sa má v rodine stať nešťastie, alebo má niekto umrieť, môže na to upozorniť predtucha alebo určité znamenie – návešťie. Nešťastie alebo šťastie v budúcom roku predznamenal aj rozlúsknutý orech alebo prekrojené jabĺčko pri štedrovečernej hostine. Ďalšou kategóriou boli sny a ich výklad. Sny o zuboch alebo o ich vypadnutí, o svadbe, praní a mydlovej vode alebo o špinavej kalnej vode sa pokladali za všeobecne nepriaznivé. Snívanie sa o bielych šatách, bielej holubici alebo o bielej farbe takisto znamenalo nešťastie. Naopak, sny o pohrebe veštili dlhý život alebo prichádzajúci dážď. Blížiacu sa smrť vedeli vycítiť aj niektoré zvieratá. Na prichádzajúcu smrť upozorňuje kuvikanie kuvika v blízkosti domu alebo zavíjanie psov. Veľký význam sa pripisoval aj nevysvetliteľným udalostiam v domácnosti, napríklad samovoľné zhasnutie sviece, šramotenie riadu, padnutie alebo prasknutie nejakého predmetu, buchnutie dvetí alebo obloka, zastavenie hodín. Rozbitie zrkadla predznamenávalo 7 rokov nešťastia. Skon bol verejnou záležitosťou, pretože človek umieral v domácom prostredí. Pre uľahčenie skonu bolo rozšírené kladenie umierajúceho na slamu alebo jeho položenie na holú zem. Na zem sa tradične kládol novorodenec, aby mu prepožičala silu, umierajúci jej zas mal zvyšky svojej sily, teraz už zbytočnej, vrátiť.10 Nesmel však ležať na perí, ktoré bolo symbolom života. Na ťažko umierajúceho sa kládli rôzne predmety, ktoré mali jeho skon uľahčiť. V Kanianke to bolo hlavne prikrývanie sobášnou zásterou. Ďalšou praktikou bolo kladenie postele s umierajúcim rovnobežne s hradami, alebo jeho uloženie na slamu na miesto stola. Slama sa potom vyhodila do hnoja. Veľmi rozšíreným zvykom je otváranie oblokov v momente smrti, aby ním mohla duša výjsť. V Kanianke sa obloky otvárali až vtedy, ak mŕtvemu prvýkrát zvonili, pretože verili, že duša vychádza až vtedy.11 Výpovede respondentov sú dnes však rôzne. Podľa niektorých sa v tomto momente zvykli otvárať dvere a okná, iní naopak tvrdia, že okná museli byť zatvorené, aby sa telo mŕtveho nenafúklo. Starí ľudia sa na smrť pripravovali, a to po materiálnej, ako aj po duchovnej stránke. Pripravili si šaty do truhly, odložili peniaze na pohreb, snažili sa uzmieriť s ostatnými a usporiadať pozostalosť, poprosiť o odpustenie, alebo vysloviť posledné želanie. Prvým úkonom po skone bolo zatlačenie očí mŕtveho, pretože sa verilo, že jeho pohľad by mohol privolať ďalšiu smrť. Mŕtveho obriadili jeho príbuzní, alebo sa na to povolali ľudia, ktorí s tým mali skúsenosti. Všetky veci, ktoré prišli do styku s mŕtvym, sa považovali za nečisté, a preto sa ich ľudia snažili z domu odstrániť. Vodu, ktorou bol mŕtvy umytý, bolo potrebné vyliať na také miesta, kam nikto nechodil. Nevylievala sa ani pod strom, pretože by vyhynul.12 Mŕtveho v minulosti zvyčajne obliekali do najlepších šiat, obyčajne do kroja a mladého človeka do svadobných šiat. Po upravení bolo telo vystreté na drevené dosky, položené na dve stoličky alebo hokrlíky. Neskôr sa preložilo do pripravenej truhly. Mŕtvy musel byť nohami otočený k dverám a hlavou do kultového kúta. Pod mŕtveho sa kládla nádoba s vodou alebo octovou vodou, ktorá zmierňovala nepríjemný zápach. V čase vystavenia mŕtveho sa v dome pozakrývali zrkadlá, zastavili nástenné hodiny a pálili sa sviece. V niektorých rodinách ostali hodiny zastavené po celý rok. Do truhly sa mŕtvemu vkladali rôzne predmety. Ich úlohou bolo zabrániť jeho návratu a na druhej strane mali poslúžiť mŕtvemu na druhom svete. Rozšírené bolo vkladanie peňazí (mince alebo 20-korunáčky), ktoré sa chápalo ako poplatok za prevoz do druhého sveta alebo výplata z majetku.13 Okrem toho to boli náboženské predmety: pátričky, krížik alebo modlitebná knižka. Individuálne sa mŕtvemu nechávali aj predmety svetského charakteru, ku ktorým patrili vreckovky, fotografie príbuzných alebo veci, ktoré neodmysliteľne patrili k jeho osobnosti: fajka alebo fľaštička páleného. V dome bol mŕtvy vystavený 3 dni. Počas tohto obdobia sa s ním prišli rozlúčiť všetci príbuzní a známi. „V starej Kanianke sa považovalo za povinnosť ísť sa rozlúčiť k tím ľuďom.” Prichádzajúci pokropili mŕtveho zelenou vetvičkou namočenou v svätenej vode a spoločne sa modlili. Pôvodne sa mŕtvy nenechával v noci osamote, pozostalí ho vartovali, alebo sa pri ňom nechávalo horieť svetlo. Dôvodom tohto zvyku bola predstava, že mŕtvy sa v tomto období môže stať objektom pôsobenia zlých síl. Neskôr sa pozostalí pri mŕtvom striedali obyčajne do polnoci. Pri strážeňí mŕtveho prítomní spomínali na jeho život a na okolnosti jeho skonu. Vo všeobecnosti platilo, že o mŕtvom sa nemalo hovoriť nič zlé. „Domáci maľi svoju robotu, musela sa robota porobiť, tak abi v dome pri tom mŕtvom neboľi sami.” Od všetkých účastníkov sa očakávalo prejavovanie smútku a silných emócií. Najviac sa v tomto zmysle prejavovali ženy nariekački, nazývané aj plački, ktoré nad mŕtvym bedákaľi a lamentovaľi. Dávnejšie sa zachovával zvyk, že pokiaľ bol mŕtvy v dome, nekládol sa oheň a nepripravovali sa pokrmy, hrnce boli obrátené hore dnom, putne na vodu ostali prázdne. Stravovať sa chodilo k susedom a príbuzným, alebo im títo jedlo prinášali. Tieto zvyky sa však v 30-tych rokoch 20. storočia už nezachovali a jedlo sa pripravuje v kuchyni.13 Z domu sa mŕtvy vynášal vždy nohami napred, aby sa nevracal a nemátal, alebo aby nevidel, odkiaľ a kam ide. Niektorí respondenti si pamätajú aj na zvyk, podľa ktorého sa pri odchode trikrát buchlo o zárubňu domu na znak rozlúčky. Cirkevnú odobierku pôvodne vykonával farár priamo na dvore, odkiaľ sa odchádzalo rovno na cintorín. Omše v kaplnke sa začali vykonávať až neskôr. „Mi sme patriľi do Lazian a čím skôr a čím chudobňejší, tím kračí pohreb. Chudobného, toho raz-dva zahrabaľi.“ Vystrojenie mŕtveho, farba truhly a svadobný sprievod sa líšil podľa veku a okolností skonu mŕtveho. Truhla pre mladého človeka bola bledých farieb, zdobená zeleňou. Sprievod slobodného človeka súčasne nahrádzal aj jeho neuskutočnený sobáš. Na pohrebe slobodného mládenca alebo dievčaťa sa zúčastňovala aj skupina dievok a mládencov – družbovia a družice. Jedna alebo jeden z nich predstvovali ženícha alebo nevestu v bielych šatách. Pred sebou niesli na tanieriku, vyzdobenom bielym obrúskom a stužkami, jabĺčko a venček. Osobitou záležitosťou je pochovávanie nepokrstených detí a ľudí, ktorí zomreli neprirodzenou smrťou. Cirkev pôvodne nedovoľovala ich pochovávanie na posvätnej pôde. Preto boli najčastejšie pochovávaní svojpomocne za plotom cintorína, na jeho okraji alebo v lese. Hroby sa v Kanianke kopali podľa poradia domov, vždy dva domy naraz. Hrobárom sa za túto prácu neplatilo, prinieslo sa im občerstvenie a pálené a pozvali sa na kar. Obradná hostina, ktorá nasledovala bezprostredne po pohrebe, sa pri skromnosti odohrávala v domácnosti najbližších, až neskôr v kultúrnom dome. Od najbližších príbuzných sa očakávalo dodržiavanie minimálne ročného nosenia smútočného odevu a zdržiavania sa akýchkoľvek prejavov veselosti. Do roka zvykli príbuzní navštevovať hrob častejšie, niektorí respondenti denne, po tomto období sa na hroby chodilo predovšetkým na Všechsvätích a na Vianoce. Na mŕtveho si v niektorých rodinách spomínali aj počas Vianoc, kedy mu prenechávali voľné miesto pri stole a tanier s jedlom. Najstarší respondenti si spomínajú na zvyk, podľa ktorého sa na Vianoce hádzalo do kútov miestnosti zo všetkých potravín zo štedrovečerného stola. Tieto potraviny sa potom zaniesli dobytku. Zvyk je pravdepodobne pozostatkom uctievania a obdarovávania všetkých predkov, ktorí sídlili v dome. V obci sa v súčasnosti nachádzajú 3 cintoríny. Bližšie údaje o dátume vzniku najstaršieho z nich za dnešnou Lipovou ulicou nie sú známe. Na hlavnom kríži bol vyrytý rok 1885, čo je však pravdepodobne rok jeho obnovenia. Pri pochovávaní na tomto cintoríne bolo zvykom, že každá rodina mala vždy vyhradené určité miesto a všetci členovia rodiny boli pochovaní spoločne.15 Nový cintorín nachádzajúci sa naproti starému cintorínu bol otvorený v roku 1933 slávnostnou vysviackou dvoch krížov lazianskym farárom Petrom Briškom. Jeden z krížov bol postavený pred kaplnkou, druhý na cintoríne. Prvým pochovaným obyvateľom na tomto cintoríne bol Vážan Štefan Kontráše. Najnovší cintorín našiel svoje miesto povyše starej dediny na Plieške. Dom smútku bol vybudovaný v roku 1992. Pohrebné služby pre občanov v súčasnosti vykonáva Jozef Píš.
Poznámky 1 JAKUBÍKOVÁ, 1997, s. 161. 2 BEŇUŠKOVÁ, 1990, s. 208. 3 ZAJÍCOVÁ – NÁDASKÁ, 1949, s. 126. 4 Pamätná kniha obce Kanianka, s. 30. 5 MJARTAN, 1974, s. 87. 6 Encyklopedia ľudovej kultúry Slovenska I, 1995, heslo “Ohlášky“. 7 Pamätná kniha obce Kanianka, s. 58. 8 Tamtiež, s. 57. 9 HORVÁTHOVÁ, 1989, s. 255. 10 HORVÁTHOVÁ, 1974, s. 268. 11 ČAJÁNKOVÁ, 1956. 12 MJARTAN, 1935, s. 28-29. 13 Tamtiež, s. 31. 14 Tamtiež, s. 33. 15 Pamätná kniha obce Kanianka, s. 47 a 78.